Choď na obsah Choď na menu
 

História farnosti

 

Farnosť a jej história

 Krátke video z posviacky šurianskeho kostola je na tejto weblinke:

http://filmhiradok.nava.hu/watch.php?id=4834

Farnosť Šurany je od 14. februára 2008 dekrétom Kongregácie pre biskupov Prot. N. 621/2003 súčasťou Nitrianskej diecézy a Šurianskeho dekanátu. Podľa posledného sčítania obyvateľstva má farnosť 10 491 obyvateľov, z ktorých je 8 395 rímskokatolíkov a 10 gréckokatolíkov.

Existencia farnosti je datovaná k roku 1226. Farský kostol sv. Štefana Prvomučeníka bol postavený v roku 1942.
K farnosti patria aj filiálne kostoly v mestkých častiach Nitriansky Hrádok - kostol sv. Martina z roku 1888 a Kostolný Sek — kostol Panny Márie Ružencovej z roku 1887. V roku 2000 bol v mestkej časti Kostolný Sek konsekrovaný kostol Božieho Milosrdenstva. Z roku 1937 je kaplnka Panny Márie Lurdskej.

Vo farnosti pôsobí Cirkevná Základná škola Žofie Bosniakovej, Kolpingova rodina či Spolok sv. Vincenta de Paul
na Slovensku. Vo farnosti vychádza periodikum Nádej - Listy farnosti sv. Štefana.

 

Šurany sú vstupnou bránou do Nitrianskej a Žitavskej doliny. Sú prastarým ľudským sídlom. Svojou priaznivou polohou pri dolnom toku rieky Nitry lákali k obývaniu kmene rôznych kultúr a plemien. Bronzová kultúra, rímska, avarská zápolili o mestečko pri dolnom toku rieky Nitry. Popolnice, kosti, tehly s nápismi, sponky, náušnice, príbytkové jamy a iné archeologické nálezy poukazujú na dočasný pobyt niektorých privandrovaných skupín, ktoré sa tu nevedeli nikdy natrvalo uchytiť.

 

Rušné dejiny Šurian sa priam ponúkali ku spracovaniu, ale všetkým záujemcom sa stavali do cesty veľké prekážky. Mestečko nikdy nemalo a ani nemá archív. Šľachtické rodiny, ktoré kedysi zbierali takýto materiál, dávno vymreli. Napríklad zo šurianskeho hradu zostalo sotva niekoľko tehál a jeho jediný obraz sa ocitol v súkromnom majetku rodiny, ktorá býva v cudzine. Historia domus fary zhorela v búrkach Rákoczyho povstania.

Napriek týmto ťažkostiam podujal sa šuriansky rodák Michal Matunák v r.1889 jako mladý bohoslovec na ťažkú a krásnu prácu, načrtnúť úryvky z dejín Šurian a zároveň ich školstva. Stal sa miestnym priekopníkom na neľahkej pôde miestnej histórie. Matunák sa vrátil ešte v niekoľkých článkoch uverejnených v novinách k svojej obľúbenej téme šurianskej histórie, ale obmedzný rozsah prameňov odradil ho pokračovať v začatej práci. Niekoľko nadšených jednotlivcov v Šuranoch však ďalej zhromažďovalo taré listiny, dokumenty a vykopávky, ktoré sa týkali Šurian a najbližšieho okolia. Bol dokonca pokus založiť miestne múzeum. Pokus však stroskotal.

Počas 2. svetovej vojny sa opäť pokúša zozbierať dejiny Šurian do roku 1868 ThDr. Karol Markovič, šuriansky dekan. Vydáv v roku 1943 knihu Dejiny Šurian do roku 1868. Ďaľšími dvomi veľkými záujemcami a ohrancami historických pamiatok Šurian sa stali Ladislav Zrubec – publicista, rodák zo Šurian a Viliam Nemček, bývalý riaditeľ Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Šuranoch, rodák z Chrováckeho Grobu. V roku 1968 vydávajú knihu Šurany, v ktorej spracovali svoje nazbierané materiály zo staršej i novšej regionálnej histórie. V ďaľších rokoch sa vydávajú už iba pamätné dokumenty při rôznych významných príležitostiach života mesta.

 

1. Roky 1332—1613 po Kristovi

V rokoch 1332-1337 pôsobil v Šuranoch Ján, kňaz kostola svätého Mikuláša. Chrám svätého Mikuláša musel zhorieť, alebo nejakým iným spôsobom bol zničený, lebo po smrti kňaza Jána sa Šurany stali filiálkou Kostolného Seku. Tam bolo prenesené ťažisko udalostí. Na sklonku XIV. storočia bol postavený hrad v Šuranoch, tvrdí znalec šurianskych dejín Michal Matunák. V roku 1403 sa spomínajú Šurany ako hrad vojvodu Ctibora, ktorý sa presťahoval z Poľska a dostal za svoju vernosť kráľovi Zigmundovi veľké majetky. V šurianskom hrade bola malá kaplnka, ako vyplýva zo závetu Štefana Bosniaka, v ktorej sa slúžila svätá omša a hlásalo slovo Božie majiteľom hradu a malému počtu služobníctva. Ľud chodieval na služby Božie do blízkeho Kostolného Seku.

V priebehu storočí hrad vlastnili viaceré zemianske rodiny. V roku 1511 bol postavený chrám v Šuranoch, ako tomu nasvedčoval chronostichon v starom kostole: HonorI DIVIStephanI Proto MartIrTs. Kňazom bol v tej dobe Vincent, ktorý zomrel pred rokom 1526. Kostol bol zničený počas tureckých vpádov do šurianskej oblasti, ktoré boli hrdinsky odrazené, ale na budovách narobili nenahraditeľné škody. Majitelia Šurian v XVI. storočí: Krištof Országh, Šimon Forgách a synovia, Štefan Illesházy boli protestanti a podľa zásady „cuius segio, eius seligio“ začali zavádzať protestantizmus do Šurian, ale nie s veľkým úspechom. Za ostrihomského primáša Františka Forgácha (1607-1615) protestantizmus mal mocné bašty v Komjaticiach, Hlohovci, Imely a dokonca aj v biskupskom sídle v Nitre. Michal Vlušmasty, chýrny protestantský kazateľ v Komjaticiach a neskôr zásluhou Pazmánya konvertita, uznáva, že v Šuranoch, Šali, Taroškedi a Močenku si udržali prevahu katolíci. V rokoch 1615 a 1626 zasadal v Komjaticiach cirkevný snem kalvínsky a na ňom pojednávali otázky na tému náboženstva a školstva.

 

 

2. Roky 1613—1713 po Kristovi

Roku 1613 sa majiteľom Šurian stal horlivý katolík Tomáš Bosniak. Bol veľkým bojovníkom proti Turkom, otec nitrianskeho biskupa Štefana a Žofie, manželky palatína Františka Vešeléniho. Žofia sa narodila 2. júna 1609 a zomrela v chýre svätosti na Strečne 28. apríla 1644. Jej zachovalé telo sa teraz nachádza v Tepličke pri Žiline.

Tomáš Bosniak postavil budovu fary a jeho syn Štefan, odchovanec Pazmánya, neskôr biskup nitriansky, asi v rokoch 1630-1640 postavil kostol, ktorý bol tureckými vojskami zničený v roku 1663. Tomáš Bosniak daroval kostolu strieborný kalich, cibórium a kríž. Okrem farských pozemkov mal šuriansky farár určite 100 meríc pšenice od majiteľa hradu. Za Bosniakovcov bol kostol bohato dotovaný a náležali mu majetky v Malej Kesy a v Kostolnom Seku. V búrkach a svároch tureckých vojen stratil kostol cenné pozemky.

Podľa kánonickej vizitácie v roku 1630 mal šuriansky farár 4 jutrá pôdy a 4 jutrá lúk, okrem pozemkov na filiálkach (Bánovskej Kesy a Kostolnom Seku). Od zámožnejších poddaných dostával určite jednu mericu pšenice a 12 denárov. Od majiteľa hradu 200 meríc pšenice. Od jedného mlynára 12 meríc pšenice a od druhého len 4 merice. Z hradnej krčmy dostával každý deň pint vína. Z roku 1647 pochádzajú poznámky prefekta šurianskeho hradu, ktoré nám podávajú podrobnejší popis príjmov farára. “Pánovi farárovi šurianskemu som dal ako interes zo 600 zlatých, z daňových peňazí Veľkého Seku 36 zlatých. Podľa konvencie platil som ich milosti 25 zlatých, na šaty ich milosti som dal 17 zlatých a 85 denárov. Od vinohradov vo Svätom Michale som im vyplatil 3 zlatovky.“ Po porážke Rákoczyho povstania bol znovu postavený kostol v Šuranoch Bosniakovými dedičmi, z rumov šurianskeho a novozámockého hradu. Znovu postavený kostol z úcty k Štefanovi Bosniakovi niesol tento nápis (v roku 1719): Stephan V s Bosnyak Ine aeDIfIeaVIt posterI refeCer Vnt. Rozšírenie a oprava kostola bola vykonaná znovu v roku 1815, ako tomu nasvedčoval nápis na priečelí: Con DIforI Deo sanCtsgVe eIVs reparatIone DeCorata.

 

3. Roky 1713—1782 po Kristovi

Ďalšie údaje o šurianskom kostole a náboženskom živote nám podávajú kánonické vizitácie. Niektoré sú spracované ohľadom minulosti ozaj svedomite, iné podávajú len mienky farára. Uvádzame ich v poradí, ako nasledujú, bez toho, aby sme menili nepresnosti niektorých údajov, aby sa neporušila patina starobylosti. Niektoré kánonické vizitácie si v historickej časti protirečia, iné sa dopĺňajú. Prvý doklad pochádza z roku 1713. Podáva správu o úradnej návšteve fary, ktorú vykonal 28. septembra 1713 prepošt Pavel Zicky. Šurany v tej dobe nemali vlastného farára. Boli administrované z Komjatíc farárom Michalom Turnajom. O kostole sa píše, že bol postavený nitrianskym biskupom Štefanom Bosniakom. Neskôr znesvätili kostol Turci a povstalci počas revolúcií. Fara potrebovala v tej dobe súrnu opravu. Počet veriacich v Šuranoch schopných svätej spovedi bol 338. Z tohto počtu vidieť pokles obyvateľstva zapríčinený vojnami. Na zásah bolo napočítané 130 duší schopných svätej spovedi. Patrónom fary bol gróf A. Kaunitz. K Šuranom patrila v tejto dobe cirkevne Bánovská Kesa ako filiálka. 28. marca 1723 vykonal gróf František Zichy, arcidekan, druhú kánonickú vizitáciu Šurian. Farárom bol v tej dobe Štefan Hreš, ktorý je pochválený pre rozhodnú znalosť slovenskej a maďarskej reči a pre zbehlosť v teológii.

Podrobnejšie údaje o Šuranoch obsahuje kánonická vizitácia vykonaná 10. augusta 1755 nitrianskym biskupom, veľprepoštom a ostrihomským kanonikom Antonom Révayom de Réva. O šurianskom kostole je zaznamenané, že biskup Štefan Bosniak zanechal pre kostol majetok na Malej Kesy a v Kostolnom Seku, aby z jeho príjmov bol opravovaný a udržovaný. V dobe tureckých vojen a vnútorných zmätkov menili majetky držiteľov, takže cirkev stratila nakoniec právo na pôvodný majetok, ktorý prešiel do vlastníctva troch zemepánov. Šurianskym farárom bol v dobe kánonickej vizitácie Jozef Jelenčič, svedomitý kňaz. Patrónom fary bol nitriansky biskup Imrich Esterházy, ďalej gróf Károlyi a Štefan Holešický. Všetkých veriacich v Šuranoch, na Várade, v Kostolnom Seku a v Bánovskej Kese bolo 2300.

Farár Jozef Bada (21. 4. 1740—24. 5. 1745) založil v Šuranoch chudobinec (hospitall surancnse). Päť žobrákov alebo chudobných sa mohlo v ňom vyživiť. Zakladateľ im uložil za povinnosť dvakrát do týždňa sa pomodliť ruženec za živých a mŕtvych príbuzných zakladateľa. Hroby sa zvykli kopať okolo kostola, kde bol cintorín.

Z kánonickej vizitácie, ktorá bola spísaná 21. októbra 1779, vynikajú ďalšie detaily o Šuranoch. Kostol sa nachádzal skoro uprostred obce a obklopený bol cintorínom a pevným múrom. Do tohto cintorína sa už len veľmi zriedka pochovávalo a za poplatok 2 zlatiek. Nový cintorín sa nachádzal ďalej od obce (pri železničnej stanici). O kostole sa píše stručne, že ho dal postaviť Štefan Bosniak, ako tomu nasvedčuje nadpis: Honovi divi Stephani protomartynis Stephanus Bosnák sne aldificanit, posteri eices sefecesunt. Za ktorého farára sa to stalo, nedá sa určiť, poznamenáva táto kanonická vizitácia. Farárom bol Juraj Stočko, farár z Haličky, šľachtickým pôvodom. V tej dobe pribudlo pastoračnej práce natoľko, že do farnosti bol pridelený kaplán Ján Vince. Patróni boli nasledujúci šľachtici: gróf Anton Károlyi, gróf Anton Benchtold, Karol Revický, Ján Zesdahely, Štefan Saller, Pavel Motešický a Anna Mária Motešická.

O materinskej reči ľudu poznamenáva kanonická vizitácia z roku 1779: „pralvalet slavonica tam in matre guam in filiabus adeo, ut admodum pauci numerentur hungari (Ovláda reč slovenská v Šuranoch, ako aj na filiálkach natoľko, že sotva niekoľko Maďarov možno napočítať.). Spev pri službách Božích, kázne a katechézy sa odbavujú výlučne v reči slovenskej. Počet veriacich sa udáva číslom 2547. Veriacich chváli kanonická vizitácia ako zbožných a hostinných, ktorí si riadne vykonávajú veľkonočnú svätú spoveď. Obec je charakterizovaná ako „mesto kedysi slávne“, ako tomu nasvedčujú sumy pevností, teraz však nemá také meno. V závere sa dozvedáme, že má kaplnku zasvätenú svätému Martinovi. Bola požehnaná svojho času farárom Michalom Bastakovičom. Uprostred dediny je drevená zvonica. V Kostolnom Seku sa nachádzal kostol v zrúcaninách, kedysi bol zasvätený Panne Márii. Kostolu náležali pozemky, nazvané ešte aj v tej dobe kňazskými poľami, ktorých sa zmocnili zemepáni a odopreli platiť akékoľvek desiatky a poplatky šurianskej fare. O Mlynskom Seku bolo poznamenané iba toľko, že nemal v tejto dobe žiadnu kaplnku ani kostolík. Okrem spomínaných filiálok sa nachádzali na území šurianskej farnosti dva majere smerom na Slovenský Meder a na Nové Zámky, bez udania názvov a počtu obyvateľov.
Na základe povolenia zemepánov mali židia v Šuranoch už v roku 1779 synagógu a vlastného rabína. Počet židov odhaduje kánonická vizitácia na 220. Pokrstiť sa dali štyria, jeden z nich sa stal mlynárom.

Sôch, krížov a iných umeleckých pamiatok bolo vtedy v Šuranoch veľmi málo. Spomínajú sa dva drevené kríže, jeden bol pred kostolom a druhý pred chudobincom. Kamenný kríž bol na cintoríne a socha Panny Márie na námestí. Na Várade pri moste bola kamenná socha svätého Jána a pri kaplnke stál drevený kríž. V Kostolnom Seku stál drevený kríž na cintoríne, na konci obce bola socha svätého Jána Nepomuckého z kameňa a vo vinohradoch socha svätého Urbana. Údaje kánonickej vizitácie schválil v Bratislave 30. októbra 1792 kardinál a arcibiskup ostrihomský Jozef Battriany vlastnoručným podpisom a pečiatkou.

 

4. Roky 1847—1935 po Kristovi

 

3. mája 1847 bola vykonaná kánonická vizitácia ostrihomským kanovníkom Vincentom Jarošom. Pripomína sa dar biskupského otca Tomáša Bosniaka, ktorý venoval bohatý majetok Malej Kesy šurianskemu kostolu. Majetok vlastnil vtedy kráľovský komorník Pavel Motešický. Úrad kostolného otca zastával Martin Skokan. Vo veži boli štyri zvony, za zvonenie sa platila jedna zlatovka. Ako cennosti kostola sa pripomínajú dva strieborné kalichy, tretí bol z medi. Monštrancia bola tiež medená, ale dobre pozlátená. K inventáru kostola patrilo ešte sedem starých kazúl (omšových rúch). Patrónmi kostola boli: gróf Ludovít Károlyi, grófka Mária Berchtoldová, rodená Husárová, Pavel Motešický a grófka Terézia Pongrácová. O váradskom kostolíku sa pripomína, že bol postavený starostlivosťou šurianskeho farára Michala Bartakoviča.

Počet veriacich šurianskej fary je udaný takto:

  1. Šurany………………. 1846
  2. Veľký Sek………….. 244
  3. Kostolný Sek ……… 276
  4. Mlynský Sek………. 447
  5. Malý Várad………… 694

Majere

  1. Jatov …………………. 104
  2. Nový Svet …………. 215
  3. Kaparáš …………….. 10

spolu 3849

Farárom bol v tej dobe Anton Kardhordó, ktorý vedel dobre slovensky, nemecky a maďarsky. Kaplánom bol Jozef Bartovič, živej povahy. Na začiatku pozemkov, ľudovo zvaných Baláž, sa nachádzal drevený kríž, ktorý podľa podania bol postavený na mieste, kde padlo veľa kresťanov v bojoch s Turkami. Turci nechali ich mŕtvoly nepochované. Na čiastke pozemkov „Zajačarna“ stál mramorový kríž. Farská budova bola postavená v roku 1830. Okrem už spomínaných sôch v predošlých kanonických vizitáciách bola v Šuranoch postavená socha svätého Floriána a na Várade socha svätého Vendelína. Materinská reč ľudu je slovenská. Mnohí zemepáni pohoršujú ľud, lebo ho nútia do práce aj v nedeľu. Občianska správa nechce zasiahnuť a nepreukazuje žiadnu ochotu, aby prekazila rušenie nedele, ponosuje sa v kanonickej vizitácii šuriansky farár. Obyvateľstvo je čistých mravov, ale prichádzajúci remeselníci, zvlášť murári, tesári, stolári a pokrývači, zasadzujú svojím chovaním ťažkú ranu mravnosti. O niektorých vznešených pánoch tiež je ťažko povedať, že by radosť učinili svojím náboženským povinnostiam. Vzhľadom na to, že od príslušných činiteľov sa nedostáva dostatočnej pomoci farárovi, nemôže rázne zakročiť voči rušiteľom sviatkov a nočného pokoja. Cintorín šuriansky bol v tej dobe opäť preplnený.

23. mája 1852 vykonal kanonickú vizitáciu arcibiskup Ján Satovský. O starom kostole hovorí táto listina, že bol vystavený Štefanom Bosniakom, nitrianskym biskupom, ktorý žil za panovania cisára Ferdinanda II. Za tureckých vojen bol kostol zneuctený a vraj úplne zhorel. Obnovený bol rodinou Bosniakovou v roku 1719. Posviacku kostola dokazujú znaky na stenách. Naposledy bol kostol pokrytý šindľom v roku 1817 a bol vybielený zvonku a zvnútra v roku 1842. Má dve veže. Dva najväčšie zvony pochádzajú od vdovy grófky Márie Berchtoldovej, rodenej Husárovej, a boli darované v roku 1842. Tretí zvon bol získaný v roku 1769 a umieráčik pochádzal z roku 1763. V krypte kostola odpočívala mŕtvola už spomínanej grófky Berchtoldovej, jej manžela grófa Antona Berchtolda, syna Jozefa a ešte dvoch dietok. Krypta bola malá a viac mŕtvol sa už do nej nevmestilo. Kostol v tej dobe už nebol ohradený múrom, ani sa už viac okolo neho nepochovávalo. V kostole boli tri oltáre. Hlavný oltár pochádzal z roku 1842 a bol venovaný svätému Štefanovi, mučeníkovi. Oltár na pravej strane pochádzal tiež z roku 1842 a bol venovaný zvestovaniu Panny Márie. Na ľavej strane bol oltár svätého Antona Paduánskeho z roku 1848. Cez oktávu svätého Jána Nepomuckého počas litánií bozkával ľud relikviu sv. Jána Nepomuckého, ktorú z Prahy priniesol gróf Anton Berchtold. O pravosti relikvie sa však nezachoval žiaden autentický doklad.

Po zničení kostola ušiel farár Juraj Paulec, hovorí kanonická vizitácia, a fara bola na krátky čas administrovaná kláštorom „Kamaldulských“ v Kostolnom Seku. Po odchode Turcov dal obnoviť pán Motešický šuriansky kostol z majetkov Malej Kesy. Nepoužil celý majetok, ale zbytky si ponechal.
Dejiny fary je ťažko zachytiť, priznáva kanonická vizitácia, pre nedostatok písomných dokladov. Isté je, že farská budova, pre nedostatok písomných dokladov. Isté je, že farská budova jestvovala pred rokom 1562. Dosvedčuje to aj písomný materiál kanonika Palkoviča v Ostrihome.

Novšia farská budova bola postavená na mieste starej školy, ktorá bola zrovnaná so zemou. Stavali ju od roku 1828-1830. Matriky pochádzajú z roku 1730. Kanonická vizitácia vypočítava ďalej dlhý zoznam autorov (147), ktorí zapĺňali farskú knižnicu v Šuranoch. Medzi inými knihami sa nachádzal tiež Palkovičov slovenský preklad Písma svätého. I táto listina prízvukuje, že materinská reč ľudu je slovenská, iba niektorí vznešenejší ovládajú nemčinu a maďarčinu. Obyvatelia sú zbožní, zvlášť vynikajú členovia rôznych náboženských spolkov, tak na filiálkach, ako aj v Šuranoch.

Počet veriacich šurianskej fary je udaný takto:

  1. Šurany………………. 1862
  2. Kostolný Sek ……. 279
  3. Mlynský Sek……… 449
  4. Malý Várad……….. 697
  5. Veľký Sek…………. 246

Majere

  1. Jatov…………………. 106
  2. Nový Svet………….. 209
  3. Kaparáš……………… 8
  4. Za lesom……………. 13
  5. Čiky………………….. 9

spolu 3876

Okrem katolíkov uvádza kánonická vizitácia, že na území šurianskej fary sa nachádzalo 500 židov s rabínom a synagógou. Patronátu právo majú : gróf Ludovít Károlyi, gróf Anton Berchtold, Pavel Motešický a grófka Terézia Pongárová. Kostolník bol Štefan Klobušický, svoje povinnosti si veľmi svedomito konal.

 

 

5. Roky 1935 po Kristovi – súčasnosť

Ďalšie roky nie sú zaznamenané, iba správcovia fary. Za účinkovania kňaza Františka Gratzera v roku 1935 začali stavať terajší šuriansky kostol. Je to krásna a jedinečná stavba. Úplne ho dokončili až po vojne. Nový farský kostol sv. Štefana, prvomučeníka bol konsekrovaný dňa 25. októbra 1942. Za maďarskej okupácie v r. 1938-1945 Šuranci veľa trpeli. V roku 1938 na vianočné sviatky žandári do ľudí i strieľali. Vtedy bola usmrtená 19-ročná Mária Kokošová. Viacerí ľudia boli zranení, keď vychádzali z kostola. Žalostne a brutálne si počínali maďarskí žandári i v okolitých dedinách. Dnes stojí na počesť Márie Kokošovej pamätná busta pred kostolom. V roku 1945 začína v Šuranoch účinkovať Dr. Karol Markovič, ktorý veľmi napomohol duchovnému životu v Šuranoch a aj inak. Bol profesorom náboženstva na šurianskom gymnáziu. Dlhší čas bol správcom vo vyššej cirkevnej hodnosti, bol doktorom teológie. Ovládal niekoľko svetových jazykov. Veľa publikoval v slovenských časopisoch. V roku 1960 spracoval dôslednú štúdiu Nitrianskeho evanjeliára z XI. storočia. Je to najstaršia latinsky zachovaná rukopisná pamiatka na Slovensku.

V roku 1961 v novozámockom farskom kostole, na pôjde, v hŕbe najrozličnejších kníh, papierov, časopisov a periodík uvidel meno Anton Bernolák. Objavil Bernolákovu knižnicu, o ktorej sa dovtedy nič nevedelo. Od novembra 1968 do júna 1970 bol šéfredaktorom Katolíckych novín.
Bol veľký cestopisec, precestoval Egypt, Palestínu a ďalšie významné krajiny. Zomrel 23.8.1978.

Po ňom prichádza za správcu fary i šurianskeho dekanátu ThDr. Vojtech Packa. Veľmi sa pričinil ku generálnej oprave fary a chrámu. Za jeho I. účinkovania v Šuranoch (do roku 1985) sa previedla prístavba a generálna oprava fary a okolia. Tiež sa urobila vonkajšia fasáda kostola na filiálke v Kostolnom Seku a generálna oprava kostola na Lipovej. Za jeho II. účinkovania (od roku 1989) sa urobili ešte náročnejšie väčšie práce, napríklad:

  • v roku 1990 sa urobila I. generálna oprava organu po dlhšom čase od jeho nainštalovania
  • tiež v roku 1990 sa previedla elektrifikácia zvonov
  • v roku 1991 sa previedla inštalácia nových vežových hodín (finančnou pomocou prispelo i mesto)
  • v lete 1991 sa prevádza kompletná výmena rín, ktoré sú špeciálne tvarované z medených tablíc
  • v júli 1993 je to injektáž veží a ostatných ohrozených častí kostola
  • v roku 1993 sa zrekonštruovala kompletná vonkajšia fasáda celého kostola.

 

Za jeho účinkovania sa zmenšuje dlžoba spôsobená z rokov stavby nového kostola. ThDr. Vojtech Packa bol doktor teológie, prednášal Starý zákon na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Kaplánmi za jeho pôsobenia boli: Anton Vacval, Jozef Blažek, Slavomír Hudec. Kostolníkom je od roku 1990 Jaroslav Spišák.

Rozhodnutím pápeža Benedikta XVI. a dektrétom Kongregácie pre biskupov zo dňa 14. februára 2008 nastala reorganizácia diecéz latiského obradu na Slovensku. Farnosť Šurany prestala byť súčasťou Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a bola začlenená do Nitrianskej diecézy.
Diecéznym biskupom pre farnosť Šurany sa stal Mons. Prof. ThDr. Viliam Judák, PhD.

 

 

6. Kňazi — duchovní otcovia, ktorí pôsobili vo farnosti Šurany

Stručný historický prehľad s dostupnými údajmi:

Šurianski farári (rok pôsobenia, meno a stručný popis)

  • 1226 zomrel Beneš
    sacerdos de villa Suran
  • 1332-1337 + Ján
    sacerdos ecclesiiae S. Nicolai de Suran (kňaz kostola sv. Mikuláša v Šuranoch) Mon.Vat.S.I.T.I.186
  • Pred r. 1526 Vincent
    zomrel (pripomína ho ostrihomský kanonik Palkovič v rukopise diela „Pragmatica mea)
  • 1630 Ján Gálffy
    (meno mu zaznamenal vizitátor Wolfgang Novozámsky)
  • 1634 + Ondrej Baranay
  • 1647 + Štefan Salay
    (vyskytuje sa v katalógu kléru zhotovenom na rozkaz arcibiskupa J. Lippayho)
  • 1657 + Štefan Farkas Wolfgangus
    Študoval v čanádskom seminári. Dosiahol hodnosti majstra filozofie. Kánonickú vizitáciu vykonal u neho J. Cherley. Zo Šurian odišiel do Čeklýsa, Šalgotarjánu a na iné fary
  • 1668 Michal Szöllösy
  • 7.5.1673-1680 Martin Petrusky
  • 27.4.1680-1686 Martin Molnár
    Vzdialil sa zo Šurian v roku 1686 na Pustý Fedýmeš a odtiaľ odišiel 9.10.1698 do Tokodu
  • 3.12.1686-1687 Albert Paraky
  • 28.8.1687-1689 Juraj Vince
    Vyštudoval v Pazmaneu. Zo Šurian odišiel do Majtéňu a odtiaľ do Nádszegu.
  • Od mája 1689 Ján František Károlyi
    do novembra 1689 Pôsobil pomerne krátku dobu, ale vynikal ako horlivý pastier duší. Získal veľa nekatolíkov. Odišiel do Vámošu a Jóky.
  • 18.11.1689- Michal Fraňo
    1692 Bol farárom aj v Kýri. Šurianska kánonická vizitácia z roku 1852 ho mylne nazýva Matejom a tvrdí o ňom, že bol farárom v dobách tureckých. Zo Šurian odišiel do Nových Zámkov, kde pôsobil do roku 1695. Tam dal obnoviť kostol pomocou ostrihomského arcibiskupa Széchényiho.
  • 22.8.1692- Vavrinec Lovecký
    22.4.1693 Zároveň bol farárom v Komjaticiach. Rodák z Topoľčianok. Magister philosophiae. 29.2.1692 bol vymenovaný za kňaza. Zo Šurian odišiel do Čifárov a odtiaľ spravoval Tajnu a Nevidzany až do roku 1698.
  • 6.7.1693-1696 Ján Garay
  • 1.5.1696- Ján Szentkirályi
    18.5.1700 Zo Šurian odišiel do Ohaja, kde pôsobil do roku 1706
  • 12.4.1701- Samuel Kruspier
    6.6.1704 Odišiel .6.1704 do Lančáru. Odtiaľ do Sklabone, kde 9.3.1770 zomrel a bol pochovaný v krypte kostola.
  • 4.7.1704-1707 Ondrej Maršovský
    Rodák z Belej. Najprv bol farárom v Uljaku a po mnohých iných pôsobiskách prišiel v roku 1713 do Šurian. V roku 1707 prešiel do Kamenných Ďarmot, kde účinkoval do r. 1714.
  • 29.10.1707-1711 Ján Gajan
    Zo Šurian sa vzdiali do Vištuku, potom do Dolnej Krupej, v roku 1913 do Modry. Voči inovercom si rázne počínal.
  • 23.1.1711-1714 Michal Turnay
    Bol farárom v Komjaticiach. Veľmi horlivý kňaz. Zomrel 17.10.1718 v Komjaticiach.
  • 20.3.1714-1729 Juraj Paulec
    Bol farárom v Šarfii, potom v Sv. Michali n/Žitavou a v Šuranoch.
  • 6.11.1729-1740 Štefan Voroš
    Predtým farár v Tardoškedi.
  • 21.4.1740-1745 Jozef Ignác Bada
    Rodák zo Šaštína. Pôsobil v Čifároch, v Slovenskom Mederi a Šuranoch. Založil chudobinec.
  • 3.6.1745-1751 Michal Bartakovič
    Najprv účinkoval v Trnave ako nemecký kaplán. Za neho bol postavený kostolík na Malom Várade. V r.1751 odišiel do Sutto, kde zostal do r.1759. Potom sa uchýlil do seminára sv. Imricha v Trnave a tam zomrel.
  • 1751-5.2.1751 Ján Frivaldský
    Administroval za krátky čas Šurany.
  • 1751-10.3.1764 Jozef Jelenčič
    Pôvodom z Deákoviec. Bol farárom v Urminciach, vo Veľkom Mederi, v Závade, v Uljaku a nakoniec v Šuranoch, kde aj zomrel.
  • 1764-26.11.1797 Juraj Stočko
    Pochádzal z Haliča. Bol najprv farárom v Komjaticiach, a potom v Šuranoch. Pochovával ho a pohrebnú kázeň povedal Anton Bernolák, dekan- farár v Nových Zámkoch.
  • 1798-4.4.1810 Ján Vince
    Skaličan. Účinkoval najskôr ako kaplán v Šuranoch. Začas bol v Lóte. Odtiaľ odišiel za vojenského duchovného. V r.1798 stal sa farárom v Šuranoch, kde pôsobil do smrti.
  • 1810-28.8.1827 Jozef Berzík
    Rodák z trenčianskej stolice. Študoval v Bratislavskom generálnom semeništi. Najprv administroval Šurany od 20.5.1810 do 8.9.1813 a až potom sa stal farárom. Neskôr prešiel do Izdegu, kde aj zomrel.
  • 1827-9.1.1874 Anton Kardhordó
    Narodil sa 31.5.1797 v Šaštíne. Filozofiu skončil v Trnave, teológiu v Pazmáneu. 17.3.1822 bol vysvätený za kňaza. Kaplánoval v Seredi. Potom sa stal farárom v Stupave a v Šuranoch.
  • 1874-1900 Karol Rosnáky
  • 1900-1909 Emanuel Horvath
  • 1909-1927 Albert Turcháni
  • 1927-1945 Franciscus Gratzer
    Začal stavať v roku 1935 nový kostol.
  • 1945-1978 Dr. Karol Markovič
  • 1978-1984 Dr. Vojtech Packa, I. účinkovanie
  • 1984-1990 Alojz Gubala
  • 1990-1997 Dr. Vojtech Packa, II. účinkovanie účinkovanie
  • 1997-2000 Jozef Kaman
  • 2000-2003 Augustín Minarovič
  • 2003 súčasný farár-dekan Rudolf Daňo