Choď na obsah Choď na menu
 


Vitajte na webe Rímskokatolíckej farnosti sv. Štefana Prvomučeníka v Šuranoch

 

OZNAM:

SVIATOSŤ BIRMOVANIA SA BUDE V NAŠEJ FARNOSTI VYSLUHOVAŤ V POSUNUTOM TERMÍNE:

29. JÚNA (UTOROK) O 18:00

 

 

POŽEHNANIE DOMU V OBDOBÍ ZJAVENIA PÁNA - SÚKROMNÁ POBOŽNOSŤ NA STIAHNUTIE

 

 

 

 

 

O ADVENTE

           av.jpgSlovo advent pochádza  z latinského slova adventus, čo znamená  príchod. Je to prípravné obdobie. Obdobie očakávania. Čo očakávame? No samozrejme, nebráňme sa tomu a priznajme si: Očakávame Vianoce. V tomto zmysle možno advent vnímať aj úplne sekulárne. Aj nenáboženský človek môže mať pocit, že sa na veľký sviatok potrebuje nejako pripraviť. V kresťanskej spiritualite je advent obdobím, kedy sa kresťan pripravuje na radostné prežitie a oslávenie veľkého sviatku, čiže Vianoc. Okrem toho je tu aj rozmer eschatologický, to znamená zameraný na naplnenie túžby veriaceho človeka po Božom kráľovstve, po spravodlivom svete, po príchode Ježiša - Mesiáša (Krista) na tento svet. Kresťanské krédo (vyznanie viery)nám hovorí: ...verím v Ježiša, Krista........ktorý príde v sláve súdiť živých i mŕtvych. Židovskí veriaci žijú v advente neustále, sú stále v očakávaní príchodu Ben David – Syna Dávidovho – Mesiáša.

Z hľadiska očakávania druhého príchodu Krista (kresťania veria, že ním je Ježiš z Nazareta, v ktorom spoznali naplnenie svojich mesiášskych očakávaní) aj kresťan žije v advente celý život. Kristus hovorí: Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán (Mt 24,42). Katolíci sa pri každej omši modlia: ....očakávame splnenie našej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista.....

Henri Nouwen hovorí, že očakávanie môže byť príjemné i nepríjemné. Človek, ktorý čaká na meškajúci vlak alebo autobus môže byť nervózny, podráždený, ale mamička čakajúca bábätko je pokojná a očakáva s radosťou. Kresťan je tiež človekom očakávania. Advent nás pozýva na radostné očakávanie Božích prisľúbení. Aby človek niečo čakal s radosťou, musí sa na konci toho času niekde črtať nejaký prísľub. Advent nás učí aj tomu, aby sme si vedeli vážiť čas a využili ho. Meškajúci spoj môže byť inšpiráciou k tomu, aby som sa pomodlil desiatok z ruženca, prečítal si noviny, prípadne sa prihovoril niekomu na zastávke.[1]

Advent mal hlboký sociálny význam. Upozornil človeka na to, aby sa nenechal zlákať plnou komorou potravín na konci zberného obdobia, ale aby pamätal na to, že zima bude dlhá a tuhá a preto si treba dobre rozdeliť potravu tak, aby vydržala až do novej úrody. Advent bol obdobím skôr pôstnym, teda obdobím uskromnenia sa, Za odmenu si ľudia potom dopriali štedrosti a hojnosti na vianočnom stole. Advent bol vyslovene rodinným časom. Na dedinách v jarných, letných a jesenných mesiacoch ľudia trávili celé dni pri práci na poliach a lúkach, domov prichádzali unavení neskoro večer. V zimnom období trávili viac času doma vo svojich domovoch. Niežeby leňošili. Oni pracovali. Robili domáce práce, ktoré neboli síce také namáhavé, ale boli zdĺhavé ( pradenie, tkanie, páranie peria a pod.). Dlhé zimné večery boli na takú prácu priam stvorené. Rodina v tomto období trávila veľa spoločného času. Rodičia mali dosť času na to, aby sa hrali s deťmi, aby sa s nimi rozprávali a odovzdávali im múdrosť. V tomto období bolo najviac času aj na výrobu jednoduchých hračiek pre deti.[2]

Adventné večery sú večery plné rozprávaní. Bez adventných večerov by sme si len ťažko vedeli predstaviť príbehy Pavla Dobšinského, Boženy Nemcovej či Charlesa Dickensa alebo Hansa Christiana Andersena. Najkrajšie rozprávky vznikali v tomto období. Žiadna z nich nejde len tak do vetra. Každá má nejaký záver, nejakú pointu, poučenie.[3]

Dnes môžeme z toho historického adventu vychádzať. Nedá sa umelo vrátiť do čias petrolejok a dedinských priadok. Na to nám slúži literatúra, divadlo, film, televízia, internet, aby uchovávali tieto tradície a ich odkaz pre ďalšie generácie. My žijeme v inej dobe. Naše dni sú rovnako dlhé v zime i v lete. Máme elektrinu  a umelé osvetlenie, takže nám to nerobí problém. Pre našich rodičov a starých rodičov môže byť advent pripomienkou, že netreba zabúdať tráviť dostatok času s deťmi a vnúčatami. Sociálny rozmer dnešného adventu v čase ekonomickej krízy je v tom, aby sme ponúkli aj možnosť uskromnenia sa ako východisko z krízy. Zadlžujeme sa úvermi a hypotékami, lebo chceme samostatne žiť a bývať. Máme domy, v ktorých každý člen rodiny má svoju vlastnú izbu. To môže byť aj nebezpečné. Môže sa stať, že si rodina prestane rozumieť, lebo prestanú spolu komunikovať. Hoci sú v jednom dome či byte, predsa sú si navzájom cudzí.

Advent nám môže pripomenúť, že aj v modernom svete si môžeme každý večer sadnúť k spoločnej večeri,  po nej si zažať na adventnom venci sviečku a pomodliť sa, prípadne porozprávať o tom, čo sme prežili počas dňa, riešiť rodinné problémy. Môžeme prečítať deťom rozprávku alebo iný pekný príbeh aj z modernej doby alebo z Biblie a učiť ich aby samé hľadali nejaké pekné poučenie. Garantujem, že ak to dokážeme, budú to nezabudnuteľné chvíle v  rodine a naše deti nám raz povedia: Toto boli rozhodujúce momenty v našom detstve, nie rozbaľovanie vysnívaného darčeka pod stromčekom. Vyžaduje si to však veľkú obetu. Tou obetou je vynechanie obľúbeného seriálu v televízii.

Advent v modernej,  konzumne orientovanej spoločnosti sa musí niesť v ovzduší charity. Bohužiaľ na Slovensku sme si už zvykli pod slovom charita vnímať často len negatívne veci. Pod charitou sa obyčajne myslí starostlivosť o opitých bezdomovcov. Mnohé nadácie sa tvária veľkolepo, keď povedia: „My dávame deťom!“ a potrebujú okolo toho narobiť mediálny cirkus. V tomto sa môžeme učiť od našich západných susedov v Česku či Rakúsku alebo Nemecku, kde sú adventné charitatívne projekty obľúbené a nie sú spojené so šoubiznisom ale s kultúrou. Rôzne koncerty, besedy, prednášky a výstavy na podporu zariadení, kde sa systematicky vykonáva starostlivosť trebárs o deti - siroty a zo zanedbaných a sociálne slabých rodín. Každá dedina, farnosť alebo škola a pod. si môže vytvoriť nejaký vlastný projekt. Napríklad adventné  trhy. Ľudia si sami pripravia všelijaké výrobky, ktoré sa potom na trhu predávajú. Dá sa to spojiť s príchodom Mikuláša, s priateľským stretnutím sa pri hrnčeku vianočného punču, medoviny alebo vareného vína. Už deti sa tu môžu učiť solidárnosti a vzájomnej úcte. Môžeme ich vychovávať k tomu, že chudoba cti netratí.

Dôležitý je účel. Farnosti si môžu mapovať sociálne slabé rodíny za pomoci detských lekárov a obecných úradov a týmto sa snažiť nejako efektne pomôcť. Nie je to jednoduché, lebo sa bohužiaľ musí vytvoriť určitý aparát, aby to niekto nezneužíval. Peniaze, ktoré sa takto získajú,  sa môžu použiť napríklad  na letný detský tábor pre deti, ktorých rodičia by si to len ťažko mohli dovoliť. Určite sa nedá pomôcť všetkým naraz, ale aspoň zopár detičiek môže mať pekné spomienky na letné prázdniny. Verím, že vo  farnostiach máme šikovných ľudí, ktorí majú dobré nápady. Dajme im priestor. Aj v cirkvi sa musíme učiť demokracii a rozdeliť si úlohy, nech to nie je všetko len na kňazoch. Aj v hierarchickej cirkvi môžu byť princípy demokracie. Hierarchia môže myslieť a konať demokraticky v tých oblastiach, v ktorých je to možné.

K adventu patrí adventný veniec. Pochádza z Nemecka a slúžil pre deti, ktoré sa tešili na Vianoce a tak sa každý deň zapaľovala sviečka. Pôvodne ich bolo dvadsať štyri. Prvá sa zažala prvého decembra. Neskôr boli už len štyri. Podľa nedieľ. Advent má vždy inú dĺžku. Niekedy má štyri týždne inokedy len tri. Vianočné obdobie sa začína dvadsiateho piateho decembra, kedy je slávnosť narodenia Krista Pána. Zo židovstva sme prebrali vigíliu, teda začiatok slávenia sviatku už v jeho predvečer. Vianoce aj takto v našich krajinách slávime už dvadsiateho štvrtého decembra slávnostnou večerou. Ale v podstate je dvadsiaty štvrtý december posledným dňom adventu. Keď pripadne na nedeľu, tak je v tento deň posledná, teda štvrtá adventná nedeľa a zároveň sa ňou advent končí. Keď Štedrý deň padne na sobotu, tak štvrtá adventná nedeľa je vtedy osemnásteho decembra. Tu je vidno, ako do tejto tradície zasahuje obchod. Keď je Štedrý deň na štvrtú adventnú nedeľu, tak si obchodníci jednoducho presunú prvú adventnú nedeľu o týždeň skôr, lebo sa boja, že by tým mohli niečo stratiť zo zisku.

Adventný veniec môžeme využiť nielen ako dekoráciu domácnosti, ale aj ako symbol, ktorý každý večer spojí rodinu v spoločnej modlitbe či rozhovore. Rodičia môžu zapaľovanie novej sviece v sobotu večer alebo v nedeľu aj trochu zdramatizovať. Urobme z toho malú rodinnú slávnosť. Na prvú adventnú nedeľu si poobede sadnime spolu s deťmi a vyrobme si  rodinný adventný veniec. Buď klasický alebo netradičný, možno taký, ktorý aj nejako bude charakterizovať rodinu. Každý si tam môže dať napríklad svoju sviečku, teda ich bude aj menej alebo aj viac ako štyri, prípadne si dohodnime nejaké pravidlá, za akých podmienok si kto tú svoju sviečku večer zažne. Takto dospelí môžu spolu s deťmi súťažiť v konaní dobrých skutkov.

Adventný kalendár je dnes tiež záležitosťou trhu. Tie lepšie kalendáre majú v jednotlivých políčkach pod čokoládkou ukrytý kratučký poučný príbeh alebo časť biblického rozprávania o Kristovom narodení. Tu by som odporučil rodičom, aj tým, ktorí sú sekulárni, aby to využili výchovne a sami pripravili scenár otvárania okienok adventného kalendára. Chce to trochu námahy, lebo musíte vytvoriť nejaký lístoček alebo obálku s určitým posolstvom. Nemusí to byť modlitba alebo citát z Biblie, môže to byť nejaké príslovie alebo pekná myšlienka, ktorá vychováva a poučí. Nebojme sa urobiť z bežnej veci rituál.

Adventný kalendár sa v 19. storočí v Nemecku volal Jeruzalem. Proroctvo proroka Izaiáša hovorí o Jeruzaleme, ktorý zažiari pri príchode Mesiáša: Vstaň, zažiar Jeruzalem, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova velebnosť žiari nad tebou! (Iz 60,1)  Deti si na obdĺžnikový tvrdý papier nakreslili siluetu mesta Jeruzalema. Dôležité bolo nakresliť okná, dvere, brány. Okná a brány sa vystrihli tak, aby sa dali otvárať ako na adventnom kalendári. Okienok bolo dvadsať štyri. Celé sa to potom zlepilo do kruhu. Dovnútra sa dala malá sviečka. Dieťa potom večer, keď poslúchalo, mohlo si otvoriť jedno okienko. Bol to akoby taký lampión, ktorý vytváral peknú siluetu – hra na svetlo a tieň. Silueta mesta sa premietla na steny izby a Jeruzalem bol ako veľké mesto. Zo dňa na deň žiaril viac a viac a na Štedrý deň sa rozžiaril naplno. Pri otváraní okienka deti dostali, ak si to rodičia mohli dovoliť, nejakú sladkosť, prípadne sušené ovocie. Stalo sa, že deti neposlúchali. Vtedy sa im nedovolilo zažať sviecu alebo nesmeli otvoriť ďalšie okienko, alebo museli nejaké aj zavrieť, to záležalo od miery neposlušnosti alebo od veľkosti priestupku, ktorý urobili. Bolo to výchovné.[4]

Roráty – to je tradícia, ktorá sa už len ťažko oživuje, lebo súvisí so skorým ranným vstávaním. Žijeme v modernej dobe a preto nie je dôvod aby roráty nemohli byť aj v podvečer, nemusia byť skoro ráno. Kedysi, pred Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965) mohli omše bývať len v dopoludňajších hodinách. Pokiaľ nebola elektrina, tak to bolo aj z praktického dôvodu. Roráty sú vlastne omše na počesť Panny Márie, ktorá svetu porodila Spasiteľa. Názov roráty je podľa úvodného spevu tejto omše: Rorate coeli desuper et nubes pluant iustum! - Nebesia dajte rosu z neba a oblaky pršte spravodlivosť!( Iz 45,8) Prorok Izaiáš vyjadril túžbu po Mesiášovi ako po spravodlivom, ktorý prinesie spravodlivosť a pokoj svetu a bude Božím nebeským poslom. Tento spev sa spieval na začiatku omše. Dnes sa dá spievať aj v slovenčine. Dve adventné piesne z katolíckeho spevníka sú jeho voľným prekladom. Sú to piesne Oblaky z neba, nech rosia tebaRoste nebesia z výsosti, oblak prš Spravodlivého. Niekde sa zas na začiatku tejto omše, keďže je mariánska,  spievala modlitba  Anjel Pána zvestoval panne Márii a ona počala z Ducha Svätého. Omša sa zvyčajne začala ešte za tmy a skončila sa pri východe slnka. Na záver prítomní spievali pieseň Ó, prekrásna hviezda ranná, ktorá si nám z neba daná, vrúcne Panna buď vítaná!

Na roráty sa chodilo skoro ráno pešo a ľudia si na cestu svietili lampášmi. Dnes to môžeme vyjadriť v liturgii napríklad tak, že sa omša začne ešte za tmy a miništranti alebo aj ostatní prídu v sprievode k oltáru s lampášmi. Tam môže byť pripravená svieca, ktorá symbolizuje Pannu Máriu, ktorá je prítomná na modlitbách spolu s cirkvou, tak ako bola kedysi s apoštolmi, keď očakávali príchod Ducha Svätého. Myslím, že proti tomu by nenamietali ani evanjelici. Táto svieca sa môže zažať od tých lampášov. Aby to malo aj sociálny rozmer, môžu sa všetci zúčastnení stretnúť po omši na fare alebo v pastoračnom centre či priamo v kostole, podľa miestnych pomerov, a pred odchodom do práce či do školy ešte podebatovať pri šálke čaju alebo kávy. Roráty pokojne môžu byť aj vo večerných hodinách, ale ráno predsa len majú svoje čaro.

            Advent bude mať zmysel vtedy, keď bude ľudí zbližovať. Je len a len na nás, či si necháme podobu moderného adventu nanútiť obchodníkmi, alebo si ho budeme formovať podľa vlastných predstáv, poprípade aj tak, aby sme z tohto obdobia aj niečo pozitívne získali pre naše rodiny, dediny, mestá, farnosti, školy, aby Vianoce boli naozaj radostným sviatkom, ktorým všetko pekné vyvrcholí. Dnes je veľa depresívnych ľudí a tu sa ponúka príležitosť ako to zaháňať. Som presvedčený, že vytváranie spoločenstiev, vzájomné zdieľanie sa, spoločná idea pomoci iným a solidárnosti, je tiež veľmi úspešná cesta. Keď človek zostane izolovaný, tak nemá chuť do života. Keď sa stretávame a snažíme sa porozumieť si, zblížiť sa, tak sa vieme zo života tešiť. Vieme si k sebe dláždiť cesty, chodníky. A tu je zas jedno krásne posolstvo adventu. Prorok Izaiáš nás vyzýva: Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou.( Iz 40, 3–4) Na tomto pochopíme, prečo sa kresťanská cirkev v Rímskej ríši tak rýchlo šírila. Nielen preto, že Rímska ríša mala dobre vybudovanú infraštruktúru, teda sieť ciest, ale najmä preto, že kresťania boli otvorení pre iných a hľadali si cestičku ku každému a aj medzi sebou si vyrovnávali tie pomyselné chodníky a to bolo príťažlivé najmä pre ľudí, ktorí už mali po krk náboženstva založeného na moci bohov prebývajúcich kdesi v oblakoch, na Olympe.

Kresťanstvo začalo hovoriť, že svätí nelietajú v oblakoch, ale že chodia medzi nami po svete. A dnes  by sme sa možno čudovali, že sú to aj tí, ktorí sa nejako tradične nábožensky ani neprejavujú.. Musíme si uvedomiť, že cirkev môže a musí spájať ľudí rozličných názorov a presvedčení. Dokonca aj sekulárny človek sa v takej cirkvi môže cítiť dobre bez toho, aby bol zväzovaný nejakou dogmatikou, lebo má pocit, že je na príjemnej návšteve u milých a pozorných hostiteľov. V takomto modeli sa najviditeľnejšie prejaví aj katolicita cirkvi, teda jej všeobecnosť, jej otvorenosť pre všetkých. A vôbec sa nemusíme obávať, žeby sme museli nejako redukovať evanjelium alebo cirkevné učenie či cirkevný poriadok, pravidlá. Zo srdca si želám, aby sme to pochopili v našich cirkvách a nebáli sa otvoriť brány srdca, náruče a objať ľudí, ktorí sú zranení a ubití životom. Advent môže byť k tomu krásnou príležitosťou.

            Štefan Vícen

 

[1] NOUWEN,  Henri J. M. : Cesta čekání, Karmrlitánské nakladatelství Kostelní vydří 1996, s. 5 - 16

[2] PIŤHA, P. : Adventní čas, Poustevník, Praha 2002, s. 5 - 8

[3] PIŤHA, P. : Adventní čas, Poustevník, Praha 2002, s.9

[4] PIŤHA, P. : Adventní čas, Poustevník, Praha 2002, s. 20 - 22

 

adresa fary: M. R. Štefánika 2, 942 01 Šurany

telefonické spojenie: +421-35-650 00

email: surany@nrb.sk

bankové spojenie: SK66 0900 0000 0000 3473 3448